Zber je pre sezónu 2023 ukončený.
Zabudnutý rodák - Filip Švolík
alebo
Interhelpo a Filip Švolík – príbeh jednej ilúzie
Tento článok nerieši a nehodnotí politiku, ideológiu ani stranícku príslušnosť. Komunistická strana je spomenutá, lebo jednoducho bola súčasťou tohto príbehu. Je to príbeh o ideáloch, odvahe i schopnostiach človeka. Je to príbeh, ktorého záver ale nie je práve najšťastnejší.
Keď som pred mnohými rokmi ako žiak miestnej základnej školy videl v učebnici dejepisu fotografiu „Odchod Interhelpa zo žilinskej stanice v r. 1925“ vôbec som netušil aký to má súvis s Kozárovcami, teda konkrétne s Filipom Švolíkom. A pravdupovediac netušil som to ani ďalšie dlhé roky, až ma na túto skutočnosť upozornila zmienka na Web-e obce v časti História: „rok 1925 – z obce odišli prví povojnoví vysťahovalci do USA a do Sovietskeho zväzu. Filip Švolík sa stal prvým predsedom družstva Interhelpo v Kirgizku.“ Kto bol Filip Švolík? Aký bol jeho osud v Kirgizsku? Má nejakých potomkov? Vrátil sa na Slovensko?....... .
Osud Filipa Švolíka nemožno oddeliť od osudu družstva Interhelpo, a Interhelpo nemožno oddeliť od vtedajšej Komunistickej strany/KS/. Tento článok nie je o KS, je tak trochu o družstve Interhelpo, a je hlavne o našom, dnes už zabudnutom rodákovi – Filipovi Švolíkovi. Pre čitateľov, ktorí nevedia čo bolo Interhelpo niekoľko viet: Interhelpo bolo družstvo, ktorého členovia, občania I. ČSR, vycestovali do Sovietskeho zväzu s cieľom začať budovať nový život, novú spoločnosť. A kto boli členovia Interhelpa? Možno idealisti, možno nadšenci, i pár dobrodruhov sa asi našlo. Ale tiež i ľudia, ktorých vyhnala bieda a nezamestnanosť. Všetkých však spájalo členstvo v KS./Nevyčítajme im to, v I. ČSR vtedy KS volilo cez milión voličov – nezamestnaných bolo požehnane/. Pre viac informácií o Interhelpe odporúčam pozrieť filmový dokument českej televízie z roku 1992: https://www.ceskatelevize.cz/porady/10123387223-interhelpo-historie-jedne-iluze/.
To čo o Filipovi vieme sú zistenia v dnes dostupných archívoch a historických prácach. V danom období sa v Kozárovciach narodili, alebo žili tri osoby s menom Filip Švolik. Ten náš Filip sa narodil 17.4.1887 rodičom Venczelovi a Ilone ako siedme dieťa z deviatich. O jeho živote do prvej svetovej vojny nevieme nič. V I. svetovej vojne bol povolaný do 26. Pešieho regimentu v Ostrihome. Bojoval na východnom fronte – v Poľskom Rusku/Halič/. Bol zranený a v októbri 1916 padol do zajatia, mal hodnosť kaprála. Boľševickú revolúciu v r. 1917 prežil v zajatí. Do „Československých légií v Rusku“ nevstúpil, bojoval v občianskej vojne v radoch Červenej armády. Kedy presne sa Filip vrátil do Kozároviec nevieme, ale v roku 1920 bol už pravdepodobne doma. Po návrate sa politicky angažoval. Bol zakladajúci člen komunistickej strany Slovenska/KSS/. Ako a kde sa dostal k Interhelpu nevieme, ale pravdepodobne v Bratislave. Existuje záznam v evidencii Interhelpa, ktorý udáva jeho pôvodné bydlisko na Slovensku -Bratislavu. Nie málo obyvateľov obce pracovalo vtedy na rôznych stavbách v Bratislave. Filip tiež, bol tesár. Nebol len bežným členom strany, aktívne pracoval v príprave pre Interhelpo, bol členom jeho rôznych prípravných a výkonných orgánov, i jeho pričinením sa Interhelpo stalo priemyselným, nie poľnohospodárskym družstvom.
Filipov odchod s prvým transportom Interhelpa do Kirgizska, do Pišpeku/potom Frunze a dnes Biškek/ sa udial 29.3.1925 zo železničnej stanice Žilina, odprevádzala hudba – hrala sa Internacionála, viali červené zástavy aj sa rečnilo. V transporte boli Slováci, Češi, Maďari, Nemci, Rusíni, celkom 117 členov, ich rodiny, spolu 303 osôb. So sebou viezli rôzne dielenské a poľnohospodárske vybavenie, dokopy 42 vagónov. Ďalšie transporty nasledovali, viac než 1000 ľudí. Preprava takého množstva ľudí a strojného zariadenia, za vtedy existujúcich technických možností, cez nekonečné stepi, nebola asi práve jednoduchá. Ale to bol iba začiatok. Bolo treba zabezpečiť bývanie, pripraviť stroje na výrobu,..... . Všetko sa muselo postaviť, pripraviť od začiatku, v zemi ničoho a nikoho. A všetko toto muselo riadiť a zabezpečovať predstavenstvo Interhelpa. A Filip bol súčasťou predstavenstva. V práci Pavla Polláka je meno Filipa Švolíka snáď najčastejšie zmieňované. O spojitosti Filipa Švolika s Interhelpom nám tiež hovoria záznamy uvedené v nasledovných dokumentoch:
- Text na Web-e obce Kozárovce: „Filip Švolík sa stal prvým predsedom družstva Interhelpo v Kirgizku.“ Autorom textu bol p. Gašpar Švolik, /nie, nebol jeho príbuzný/učiteľ a miestny historik. Samozrejme nemáme dôvod neveriť mu, tu možno zapracovala pamäť starších občanov /Filip mal osem súrodencov, piati sa dožili dospelosti, a oni asi mali nejaké vedomosti o Filipovy/, možno zapracoval iný relevantný zdroj.
- Rigorózna práca Mgr. Jaromíra Mareka „Interhelpo“, Univerzita Palackého v Olomouci. V kapitole V. Vysťahovalecký projekt, je nasledovný text: „Cestou do SSSR zažívá Interhelpo první vnitřní rozkol a boj o vedoucí pozice. Nikdo přitom neví, kam vlastně jedou. Ještě cestou nahrazuje ve vedení Donáta Láníčka Filip Švolík.“
-Účastníkom prvého transportu Interhelpa bola i rodina Dubčekových. Mladý Alexander mal vtedy 5 rokov. Nasledovný text je z jeho knihy „Nádej zomiera posledná“ a zachytáva pamäti A. Dubčeka na jeho príchod a prvé skúsenosti/nie celkom radostné/ s Interhelpom v Kirgizsku v ZSSR:„Predstavitelia tejto prvej skupiny Interhelpa, menovite Filip Švolík, jej predseda, musel ísť do Pišpeku oznámiť náš príchod a získať nejakú predstavu o tom, ako začať.......“ I na iných miestach v texte spomienok sa Alexander Dubček zmieňuje o Filipovi Švolikovi ako o predsedovi. Toľko teda z pamätí Alexandra Dubčeka.
-V knihe autorov Petr Kokaisl/Amirbek Usmakov – „Dějiny Kyrgyzstánu očima pamětníku 1917–1938“ sa môžeme v stati o Interhelpe dočítať: „..... o možných represích ovšem vypovída případ F.Švolíka z Bratislavy, předsedu Interhelpa, který byl od roku 1930 pověřený funkcí ředitele Státních lesu a pozdeji plemenářskeho Sovchozu Alamedin. F.Švolík zemřel ve Frunze r.1935.“
-zmienku o jeho rodine/alebo o príbuzných/ v Piškeku/potom Frunze a dnes Biškek/ sme našli len vo filmovom dokumente československej televízie zo slávnosti o budovateľoch Interhelpa z roku 1965. V sprievodnom hovorenom slove bola spomenutá na slávnostnom stretnutí prítomnosť okrem iných rodín i rodina Švolíkových /Bohužial v obraze nebola zaznamenaná/. Podľa záznamov Ministerstva vnútra I.ČSR sa Filip oženil V Ilave s manželkou Evou Kempovou/nar. Buchovice, Poľsko/.
-poslednými zistenými informáciami sú fotografie na ktorých je Filip identifikovaný. Jedna je z roku 1925, z cesty vlakom do Pišpeku, kde je označený ako člen „dopravného výboru“. Druhá je z roku 1928 a je to zrejme stranícky výbor/KS/. Filip je v strede. Jeho umiestnenie naznačuje, že bol jedným z čelných predstaviteľov družstva a strany. Obe fotografie sú z práce historika Pavla Polláka. Ďalšie fotografie poskytol žurnalista a spisovateľ /autor knihy „Utópia v Leninovej záhradke“/ Lukáš Onderčanin.
Počas prepravy transportu bol Filip členom dopravného výboru. Pri príchode do Pišpeku bol už predsedom predstavenstva Interhelpa. Filip mal všetky predpoklady byť predsedom. Zo zajatia a z bojov z občianskej vojny poznal miestne podmienky v Rusku. Pravdepodobne bol jeden z málo mužov v prvom transporte, ktorý vedel po rusky. /V texte práce Mgr. Jaromíra Mareka je zmienka o tom, že v prvom transporte ruštinu ovládalo len päť osôb – a Filip bol predsa v Rusku / To, že bol Filip asi výraznou osobou svedčí i to, že Alexander Dubček po takmer 70-tich rokoch uviedol vo svojich pamätiach jeho meno. Či Filipove meno bolo súčasťou rodinnej pamäti Dubčekových, alebo si jeho meno Dubček vyhľadal v archívoch nie je podstatné, podstatné je, že Filip bol pre Alexandra Dubčeka a Interhelpo dôležitá osoba. Vieme, že Filip bol predsedom družstva do decembra 1925, teda počas najdramatickejšieho obdobia existencie Interhelpa. Nemáme žiadny písomný záznam, že Filip bol ešte, alebo opätovne v roku 1928 predsedom, ale fotografia tomu napovedá. To, že bol po roku 1930 poverovaný i ďalšími riadiacimi funkciami mimo Interhelpa, len svedčí o jeho schopnostiach.
Filip Švolík bol až do svojej smrti v roku 1935 čelným a aktívnym predstaviteľom československej komunity v Kirgizsku. S veľkou pravdepodobnosťou zomrel vo veku 48 rokov vo Frunze/Biškek/. Pri nedostupnosti lekárskej starostlivosti zomrel pravdepodobne na dnes banálnu chorobu. /Informáciu podal autor zdrojovej práce Pavel Pollák p. Ondrejovi Krajčimu/miestny historik/- informácia nebola zmienená v jeho práci, pretože ju vtedy zrejme nepovažoval za dôležitú. Túto informáciu mal od potomkov interhelpistov. Vo Frunze/Biškek/ strávil Pavel Pollák 6 mesiacov./ Nebol teda popravený sovietskou štátnou mocou, tak ako 18 iných členov Interhelpa v čase stalinistických represií. Zrejme sa tomu vyhol iba predčasným úmrtím. Skutočné miesto jeho posledného odpočinku v Biškeku nepoznáme. Filmový dokument z roku 1965 nám hovorí, že mal rodinu a potomkov/Vieme len meno manželky-Eva Stepanovna/. V roku 1965 teda potomkovia žili. Žili i v polovici 80-tych rokov. Túto skutočnosť potvrdil občan našej obce,/vtedy pracovník ČSD/ ktorí sa náhodne vyskytol v odborárskej/ROH/ delegácii pri návšteve Frunze/ Biškek/. Či žijú potomkovia Filipových potomkov dnes, to už nevieme. Ale možné to je. V piatok, 29. Júla 2016 „Združenia Slovákov - potomkov Interhelpo v Kirgizsku“ odhalilo skromný pomník na pamiatku všetkých Slovákov Interhelpistov, ktorí sú pochovaní v Kirgizskej zemi. Tento skromný pomník patrí i Filipovi. Do žuly sú vytesané v slovenčine, ruštine a kirgizčine slová Alexandra Dubčeka: „.....verím v dobro človeka... .“
A aký bol teda záver životného príbehu Filipa a Interhelpa – jeho osudu? Filip Švolík bol spolu Rudolfom Marečkom , Donátom Láničkom, Karolom Alfoldym a ďalšími osobami jedným z tvorcov, „architektov“ Interhelpa. /Boli to nielen tvorcovia toho dobrého i zlého čo družstvo dosiahlo, ale i obete moci/. Filip zomrel, Donát Lánička bol popravený, Rudolf Mareček prežil. Interhelpo bolo v r.1938 podriadené štátnym orgánom, v r.1942 definitívne zrušené. To čo z Interhelpa zostalo boli „len“ interhelpisti a ich potomkovia. Interhelpu nebola dopriata dlhšia existencia. Represie štátnej moci v druhej polovici 30-tych rokov zničili/zoštátnili/ nielen továrne a dielne Interhelpa, ale zobrali i posledné ilúzie členov družstva o živote v „krajine sovietov“. Kto mohol a mal príležitosť, tak sa vracal do Československa. Nie všetkým to však bolo dopriate/mnohí už nemali československé občianstvo/. Potomkovia Interhelpistov už nehovoria ani slovensky, ani česky. Česká republika odhaduje, že v Kirgizsku žije cca 300 českých potomkov, pomáha im kultúrne, aj vo výučbe češtiny, v prípade záujmu im napomáha pri presídlení do ČR. Potomkov Slovákov žije v Kirgizsku asi podobný počet, možno menej. Ako sa Slovensko angažuje v prípade potomkov Slovákov v Kirgizstane nie je známe. Dnešný stav a pocity potomkov Interhelpistov asi najlepšie vystihujú záverečné slová z dokumentárneho filmu- Historie jedné iluze: „Naši dedovia vždy žiadali svoje deti a ženy o odpustenie. Odpustite nám, že sme Vás zaviezli kamsi na koniec sveta. Prosili za odpustenie, pretože vedeli, že sa zmýlili“.
Životný príbeh Filipa Švolíka a Interhelpa, s ich smutným koncom, nehodnoťme podľa dnešných kritérií, vedomostí a skúseností, mali by sme ich hodnotiť v kontexte vtedajšej doby/ o ktorej si síce myslíme, že vieme a poznáme ..ale naozaj vieme?, kto vtedy nežil možno niečo o tom počul, čítal, ale nezažil a neprežil – teda vlastne nevie, nepozná. Kritici buďte zhovievaví, idealisti nevelebte/. Asi najlepšie vystihujú „ilúziu Interhelpa“ slová historika Pavla Polláka: „Bola to jedna krásna epopej odhodlania jednoduchých slovenských a českých ľudí i keď s nie dobrým koncom.“ A my môžeme dodať: „v ktorej čele stál i náš rodák Filip Švolík“
Prvý transport Interhelpa do Kirgizska pripomína skromná pamätná tabula na železničnej stanici Žilina. Prvého predsedu Interhelpa v Kirgizsku, v jeho rodnej obci nepripomína nič. Osobu Filipa Švolíka nemusíme oslavovať, stačí keď si ho pripomenieme. 17. apríla tohto roku uplynie 135 rokov od jeho narodenia. Zomrel neznámo kde a neznámo kedy.
Pamätná tabula na pamiatku odchodu Interhelpa zo Žiliny
Zdroj: Pavel Pollák – Dejiny československého robotníckeho družstva Interhelpo v sovietskej Kirgízii. AV 1961
Vojenský archív I. svetovej vojny Kramérius, Viedeň
Československá televízia, Interhelpo, 1965
Česká televize – Interhelpo-Historie jedné iluze, 1992
Lukáš Onderčanin - Súkromný archív
Ostatné zdroje – v citáciach v texte
Podľa knihy historika Pavla Polláka je Filip piaty zprava v hornom rade/teda muž s rukou na tyči/, ale podľa ostatných fotografií je to až šiesty muž s páskou na ruke a s odznakom v klope saka. Fotografia je okomentovaná ako "Dopravný výbor" v meste Voločisk/ v iných zdrojoch sa dané mesto nazýva Podvoločisk/
Filip je v popredí, manželka v strede
Knižnica Antona Bernoláka v Nových Zámkoch
Univerzitná knižnica Trnavskej univerzity
Materiál bol doplnený vďaka p. Lukášovi Onderčaninovi- žurnalista/SME 07/2021
Zo súkromného archívu Lukáša Onderčanina:
FILIP ŠVOLÍK
Z poslaných listov a poznámok:
Ešte pripájam, pre ilustráciu neprajných okolností, znenie listu, ktorý Filip Švolík poslal po príchode družstva do Biškeku:
List Rudolfovi Tesařovi z Jihlavy
Vážený súdruh, prišli sme do Pišpeku 24. apríla 1925 a boli sme podľa informácií Marečka sklamaní, pretože kraj ani podnebie jeho informáciám nezodpovedajú. Sme v krajine najprimitívnejšieho hospodárskeho zriadenia. Ubytovaní sme v barakoch bývalého vojenského lágra, tvoriaceho asi 10 baráčikov, ktoré boli na rozpadnutie. Opravili sme si ich a teraz je to trochu veselšie. Zmluvu na ich obývanie máme do konca marca budúceho roku. Pretože na zimu v lágri zostať je nemožné, začneme v najbližšom čase stavať rodinné domy. Zmluva, ktorú pre nás uzavrel Mareček, bola nedostatočná, preto sme boli nútení popri Marečkovej zmluve uzavrieť novú, aby sme mohli zabezpečiť prosperitu našich podnikov. Získali sme pozemky na stavbu rodinných domov a priemyselných podnikov pri samej železnici. Pozemky získané Marečkom sa hodia iba pre poľnohospodárstvo. Tunajšie úrady nám vychádzajú v ústrety a dúfame, že aj napriek ťažkým začiatkom si v krátkom čase najpotrebnejšie zariadime. Mesto Pišpek je hlavné mesto v Karakirgizskej oblasti. Priemyslu tu vôbec žiadneho niet. Je tu jedine pivovar, v ktorom budeme robiť montáž, lebo jeho strojové zariadenie je vo veľmi zlom stave. Periny, teplý odev a kuchynské nádoby si zober so sebou, lebo je tu o všetko núdza. Podnebie v noci je dosť chladné.
Práci česť
Filip Švolík, Ján Kavan
predstavenstvo družstva Interhelpo
