Zber je pre sezónu 2023 ukončený.
Naši predkovia v 18. storočí - storočie Márie-Terézie
Začiatok 18. storočia ale tiež nepriniesol našim predkom veľa pokoja. Tököliho povstalecká rebélia nebola posledná. V rokoch 1705-8 sa v Tekovskej župe zjavili kuruci Františka Rákocziho II. A znovu regrutovali poddaných do povstaleckých regimentov proti Habsburgovi. Sľuby o oslobodení z pod poddanských povinností boli veľmi lákavé pre poddaných a teda i pre našich predkov. I keď nemáme žiadny historický záznam o ich prítomnosti v našej obci, vieme že obec sa ich vplyvu nevyhla. Kuruci pôsobili na veľkej časti západného Slovenska, obsadili banské mestá a tiež i Levice. Skôr to vypovedá o tom, že sa kuruci kniežaťa Rákocziho už nedopúšťali násilia a rabovania na našich predkoch a teda nebolo čo zaznamenať. To čo ale máme je vojenská prísaha v slovenčine pri nástupe do kuruckého vojska. Jej existencia vypovedá o tom, že ku kurucom Františka Rákocziho II. sa bežne pridávali i Slováci. Samotný František Rákoczi II. sa viackrát vyjadril, že k mnohým vojenským úspechom mu dopomohli práve slovenský vojaci. Môžeme predpokladať, že ku kurucom sa pridala i časť našich predkov. V ďalšom texte je uvedený opis slovenskej vojenskej prísahy kniežaťu Františkovi Rákoczimu II. Originál dokumentu je uložený v Štátnom archíve Prešov. Tento dokument je tiež dobrou ilustráciou vtedajšej slovenčiny. Môžeme predpokladať, že takáto slovenčina bola i jazykom našich predkov tej doby.
„Ja, X. Y., prisaham skrze Boha žyweho, jenž jest Buch Otecz, Syn y Duch Swaty, Blahoslawena Trojice Swata, jeden a wečny Buch a skrze matku Božy Bl(a)hoslawenu, Pannu Mariu y wšech swatich. Že ja nynejšu Confederatiu anebo zwazek slawnich stawuw Uhorskej krajiny a od Domu Austriaczkeho we wšech narušenich slobodach a prawach namesto priwedeny dobrovolne a milerad prijimam a do nej wstupujem, a tu jistu jako žiwot muj w poctiwosty mity, wažyty a zachowaty budem se usylovat, proty nej any zjewne, any tajne nykdy ne budem practykowat, ale radejy jestlyže koho proty nej practycowat nečo zrozumym a nebo uslišym, toho hnedky najbliššymu comendantowy, anebo Samemu oswycenemu Knyžecy osnamym a wyjawym; a nykdy od toho zwazku ne odstupim, ale radejy o to se budem usylovat, abich se neswornosti wystryhal, swornost samu jakžto dušy toho zwasku Swato nasledowat a zachowat, a nadto nadewšetko jeho oswycenost Knyžecku za wudce tej Confederatiy poznawat a usnawat budem, jeho z wšecku sylu uctit, prykazanym jeho poslušny budem, a tak dalej, prytelem jeho pritelem, a nepritelum nepritelem dokavat sem žywy, až do poslednej kropejky mojej krvi budem. A ponevacz tej confederacii cýl a konecz jest ten, aby sloboda našej uhorskej krajiny nawrácena bila, ten techdy cil promowowat a wšelijakim spusobem branit, a čokolwek stawy tej confederatii spolu uložy a dokonczy , y ja podle toho doborowolne ridit a sprawowat se budem. A to moje predsewzety prisahu potwrzujem. Tak my Bože pomahaj.“
Kurucká rebélia Františka Rákocziho II. skončila jeho porážkou. Novonastupujúci cisár Jozef I. na radu svojich múdrych radcov upustil od trestania porazených. Tak časť kurucov bola zaradená do cisárskej armády a časť sa rozišla do svojich domovov. Vzápätí ale prišiel iný problém – „pestiš“, mor. Rozniesli ho v čase bojov obe bojujúce strany, kuruci i cisárski a najsilnejšie udrel po uzavretí mieru v rokoch 1709 – 1712. Morová epidémia určite postihla i časť našich predkov, ale väčšina prežila. O tom ,že mor bol obávanou epidémiou a mal neblahý vplyv na našich predkov, svedčí i rozhodnutie Tekovskej župy postaviť Morovú kaplnku. Pre našich predkov nebolo dôležité ktorý cisár vládne, ale aké rozhodnutia vydáva, ktoré majú dopad na ich život. Tak sa stalo, že Jozef I. povolil /ale nenariadil, originál cisárovho listu je v Štátnom archíve Ivanka pri Nitre/ mimoriadnu daň, ktorá sa vyberala len v Tekovskej župe na výstavbu Morovej kaplnky na Beňadickej skale/dnes známa ako Morová kaplnka na Háji/ ako pripomienka/vďaka za prekonanie morovej nákazy. Táto kaplnka je vecným dôkazom historických udalostí a pracovitosti a obetavosti i našich predkov./A ako to už býva v zakladajúcej tabuli tejto kaplnky si za toliare a prácu poddaných vystavili na „obdiv a pamäť“ svoje mená vtedajší miestni mocní – špán a išpán, najvyšší to úradníci Tekovskej župy/
Morová kaplnka na Háji, tiež je známa pod menom Kaplnka božej krvi
Ak si spojíme informácie, ktoré nám hovoria o zasadnutí Tekovskej župy v našej obci v roku 1712 /Štátny archív Ivanka pri Nitre -Kongrekačné zápisy Tekovskej župy/ a o požiadavke našej obce o vyplatenie náhrady za ubytovanie vojska z roku 1719 / Dtto/ s informáciou, že v roku 1711-12 boli dve kompánie (company) 17. regimentu Mikuláša Palffyho umiestnené na prezimovanie do Tekovskej župy/ Samu Borovszky: Varmégy Bars, www.arcanum.hu/ tak môžeme predpokladať, že naša obec bola po kuruckej rebélii od roku 1712 viacmenej trvalým miestom na prezimovanie armádnych jednotiek.
Plynutím času sa život po morovej epidémii konsolidoval, násilnosti a bezprávie už bolo asi minulosťou. O tejto skutočnosti vypovedá zvyšujúci sa vývoj pôrodnosti. Z tohto obdobia máme cisárske súpisy daňovníkov. Súpisy boli vykonávané v r. 1715, 1720. Ich účelom bolo zdaniť poddaných z dôvodu financovania stálej armády. Vojenskú daň platili iba poddaní. V súpise pre rok 1715 boli uvedení nasledovní daňovníci. Mená našich predkov môžete ľahko identifikovať.
Joannes Hugyecz; Georgius Hlava; Mathias Gyuricz; Joannes Bucska; Joannes Beres; Stephanus Jamnik/Jamrich; Paulus JamnikIJamrich ; Georgius Scubal/Scribal; Joannes Janto/Jančo; Nicolaus Druch/Drúk; Georgius Kotora; Andreas Holecska; Emericus Tulya; Jacobus Petrik; Michael Szitar senior; Michael Szitar Jr.; Georgius Bencsan/ť the Elder; Mathias Kabat; Georgius Gabris; Joannes Szmrtka; Andreas Jamrik/ch; Andreas Krajcin; Michael Solona/Soboňa; Michael Szmatala; Georgius Bencsar/ť Jr.; Andreas Jamrik/ch sr.; Mathias Kotora; Michael Joannes; Andreas Holecska; Georgius Semberonski; Mathias Brozgyek; Stephanus Szustak; Mathias Szustak; Andreas Kovacs; Andreas Hlava; Georgius Smaonla/Smrtka; Stephanus Stracs; Georgius Holeska Jr.; Georgius Hugyecz; Paulus Csaraczki; Michael Kovacs; Andreas Dernyi; Michael Glebavi; Nicolaus Mudak/Hudak; Nicolaus Viszokanszki; Michael Szrnka; Mathias Hlinka; Joannes Gulyas; Nicolaus Sztraczka; Stephanus Jamrik/ch; Joannes Svecz; Josephus Hudak; Mathias Font; Valentinus Occhuszki/Očovsky; Michael Meszar; Andreas Vajda; Paulus Holecska;
Takto prečítal mená našich predkov SW na rozpoznávanie písmen. V kurzívach opravené mená tak ako ich autor vyčítal z iných zdrojov. Mnohí čitatelia tu môžu nájsť podobnosť svojho mena s vtedy zaužívanými zvyklosťami pri zápisoch mien.
Samotné súpisy pre rok 1715 možno získať na web-ovom sídle:
Na ľavej lište zvoliť: „District Kistapolcsany“. V druhom kroku na ľavej lište zvoliť „Kovacsi“
O zlepšených životných podmienkach našich predkov svedčí i rozhodnutie o výstavbe kostola. Stavali/vysvätili ho v roku 1723 na mieste pôvodného kostola. O existencii pôvodného kostola veľa nevieme. Ale vieme, že určite bol, lebo v stredoveku sa cintoríny mohli zriaďovať len okolo kostolov a tiež vieme, že okolo súčasného kostola bol pôvodne cintorín, tak tam pravdepodobne i pôvodne nejaký kostol stál. Nemáme však o ňom žiadne informácie. V tom čase bol nový cintorín zriadený na súčasnom mieste a starý cintorín sa síce nezrušil, ale prestalo sa ňom pochovávať. V roku 1727 naši predkovia na novom cintoríne postavili kaplnku/márnicu.
Po Tureckej okupácii bol do polovice 18. storočia pomerne dostatok neobrobenej/opustenej poľnohospodárske pôdy pre poddaných. Zemepáni mali záujem túto pôdu obsadiť poddanými. Z tohto dôvodu sa znova osídľovali riedko osídlené župy v južných častiach Uhorska. Zo strednej časti Tekovskej župy/kam patrili i Kozárovce/ odišlo v rokoch 1720 – 1728 316 rodín. V rokoch 1729 - 36 odišlo ďalších 151 rodín. Tretina odídených sa usadila v Peštianskej župe. V tejto súvislosti možno nie je náhoda, že na maďarských historických portáloch sú v rôznych súvislostiach zaznamenané v 19. storočí občania Pešti/resp. Budapešti/, ktorí sú nositeľmi mien – Czaradszky, Szuszták, Betyin/Všeobecne rozšírené mená Kabath, Kovács, ... autor úmyselne nebral do úvahy/ . Môžeme, ale tiež predpokladať, že i časť mien, ktorá sa nám „stratila“ zo súpisu z roku 1715 boli obyvatelia obce, ktorý sa v tomto čase odsťahovali do južnejších žúp.
V prvej polovici 18. storočia bol dostatok pôdy i pre našich predkov a ďalšia pôda sa dala získať i klčovanín neplodných tŕnísk a krovísk(tzv. kopanice). Opustenú/neobrobenú pôdu dával zemepán do prenájmu tým našim predkom, ktorí mali dostatok záprahového dobytka, aby ju mohli obrobiť. Takto bolo možné zväčšiť rozsah obrábanej pôdy a užívať ju, zrejme až do obdobia urbárskej regulácie.
Panovníčka Mária-Terézia zaviedla rôzne reformy a poriadok do života ľudí na vidieku. Poľnohospodárstvo viac produkuje, v dôsledku čoho vznikli týždenné trhy a výročné jarmoky. Pri pôrodoch bola zavedená povinnosť prítomnosti vyškolených babíc pri pôrodoch, zvyšuje sa pôrodnosť.
V druhej polovici 18. storočia sa už prejavil nárast obyvateľov obce a jednotlivé hospodárske dvory sa už museli deliť podľa počtu potomkov – potomkovia dedením, delili otcovizne. Gazdovstvá sa zmenšovali a chudobneli a niektorí sa stávali i bezzemkovia. Tak sa počet gazdovstiev zvyšoval a veľkosť samostatných hospodárstiev sa zmenšovala. Urbársky zoznam z roku 1769 už zaznamenal zvýšený počet roľníckych gazdovstiev, ale tiež i 13. želiarov, bezzemkov./V roku 1746 bolo 73 gazdovstiev, v roku 1773 bolo 83 gazdovstiev a v roku 1827 bolo už 97 gazdovstiev./ Postupný nárast sa zaznamenal v obnove a rozširovaní vinohradov. Ich plocha vzrástla približne z 2,5 ha v rokoch 1714 – 18 na viac než 4 ha v r.1763.
K začiatku 18. storočia sa pravdepodobne viaže i začiatok pobytu cisárskych regimentov v obci. V monarchii boli vojenské jednotky umiestňované do tzv. zimovísk. V zimoviskách boli armádne jednotky umiestňované do jednotlivých poddanských stavaní a do tzv. garnizón. Garnizóna bola župnou stavbou určenou na ubytovanie armády. Nevieme kedy tekovská župa postavila v obci garnizónu, ale môžeme predpokladať, že to bolo niekedy po roku 1700. Prvý záznam o existencii župných objektov v obci je z roku 1712. Prvý záznam o dlhodobej prítomnosti cisárskej armády je z roku 1719 –/žiadosť o preplatenie výdajov obce na vojsko, kongregačné zápisy Tekovskej župy, ŠA Ivanka pri Nitre/. A tiež je v Matrike narodených v r. 1728 záznam o otcovstve Laurentiusa Wruzla s označením corporalis/vojenská hodnosť - kaprál/. Najväčšiu ťarchu pre roľníka – nášho predka znamenalo „kvartírovanie“, t.j. ubytovanie vojska a tiež i jeho stravovanie. Každý vojak musel dostať týždenne 5 funtov mäsa, 14 funtov chleba, posteľ, sviečku a drevo na kúrenie, na kŕmenie koňa týždenne 1,5 merice ovsa a 10 funtov sena. /1 funt = 0,41 kg/ Všetko toto musel dať vojakovi roľník za 1 toliar mesačne.
Matrika narodených.Otcovstvo Laurentiusa Wruzla s označením corporalis – kaprál, teda vojak
Hlavnou silou armádnych jednotiek boli jazdecké pluky/regimenty. Ich členmi boli platení žoldnieri slúžiaci doživotne. Žoldnieri pochádzali takmer zo všetkých nemecky hovoriacich krajín/Bavorsko, Sasko, Brandebursko,.../ na západ od monarchie. Prítomnosť armády v obci, ale určite nebola pre našich predkov v tomto období prínosom a veľa radosti asi z armády nemali. Do konca tohto storočia o tom vypovedajú zápisy zo župných zasadnutí./Žiadosti o preplatenie výdavkov na ubytovanie, žiadosti na premiestnenie armády a sťažnosti na správanie armády- ŠA Ivanka pri Nitre/. V matrikách farnosti Kozárovce sú zaznamenaní i kapláni vojenských regimentov, ktorí poskytovali duševné služby i pre obyvateľom obce – kaplán Jacobus Kaltenberger/1769/, kaplán Franciscus Kratochvíla/1775/ a iný. Bližšie k tejto téme v kapitole „Cisárska jazda v Kozárovciach ?“
Do tohto obdobia patrí i dielo polyhistora Mateja Bela z Očovej „NOTITIA HUNGARIAE /Vedomosti o Uhorsku/“. Toto dielo síce v nijakom smere neovplyvnilo život našich predkov, ale zanechalo v histórii stopu o našej obci. Toto dielo vyšlo vo viacerých častiach a Tekovská stolica/CIMITATUS BARSCHIENSIS/ bola zahrnutá vo vydaní z roku 1742.
V tomto diele sa v samotnom texte Matej Bel viackrát zmieňuje o našej obci:
V časti „Obce panstva S.Benedicti“ sa píše:
-Kovácsy, po slovensky Kozárowcze, sú veľká dedina, ktorú treba uviesť aj pre jej znamenitý chotár/asi vo význame – veľký chotár/, aj pre množstvo obyvateľov. Leží pri kráľovskej ceste pól uhorskej míle na západ za horou, pri úbočí ktorej stojí kláštor S.Benedicti.
V časti „Prírodné podmienky Tekovskej stolice“ je zaznamenané:
- „Odkiaľ pochádza najlepšie zrno./Má sa na mysli v Tekovskej stolici/
Výnosy polí sa rôznia nielen pokiaľ ide o druh zrna, ale aj pokiaľ ide o jeho kvalitu. Najlepšia pšenica dozrieva v pahorkatine okolo Žitavy, raž v oslianskom chotári, jačmeň na Kozáróczensis/kozárovských/ poliach a ich okolí.“
- O rieke Hron. „Dá sa prekročiť čiastočne brodmi, čiastočne po mostoch. Je to predovšetkým ten, ktorý sa volá Maczy-Brod, aj ten je však priechodný len ....“
V časti „Zoznam ciest Tekovskej stolice“ je zaznamenané:
-cesta z S. Benedicti per Kovácsj ...aut Nitriam /z Hronského Beňadika cez Kozárovce ,.... do Nitry/
-cesta z Verebely ino per .....Macska-Rév Bakabányam /z Vrábeľ cez.....Mačací -Brod do Pukanca/
Titulná strana diela Mateja Bela NOTITIA HUNGARIAE
Rok 1755 - obec má 608 obyvateľov.
V roku 1763 zhorela celá obec./zdroj: hu.wikipedia - 1763In a fire, the whole village burned down./
Rodokmeň rodiny Hudec s prímením Doboss
Štefan Hudec/uvedený v Urbáriu a s prímením Doboss/ a Katarína mali v roku 1765 syna Jána.
Ďalšou dôležitou udalosťou v 18 storočí bol už zmienený „Act Urbarium 1767“. Toto nariadenie cisárovnej Márie-Terézie jednoznačne určilo vzťah zemepán-poddaný. Týmto nariadením sa odstránila prípadná svojvôla zemepána vo vyžadovaní prác a dávok od poddaného./Všetka pôda patrila zemepánovi, poddaný mal pôdu iba v užívaní od zemepána/ Urbár jednoznačne, podľa veľkosti prenajatej pôdy, určoval povinnosti a vecné plnenia voči zemepánovi. Poddaný a želiar majúci dom mali povinnosť zaplatiť 1 zlatý vo dvoch čiastkach na sv. Jura a na sv. Michala. Ten kto nemal dom, neplatil. Ďalej poddaný mal povinnosť odpracovať nejaký počet dní so záprahom/“robota s lychvu“/ alebo dvojnásobný počet dní „na pešo“. Mal povinnosť dodávať zemepánovi, tiež podľa veľkosti prenajatej pôdy, ročne drevo, kurence, kapúny, vajcia, maslo (ak mal kravu a pasienok), 30 poddaných spoločne jedno teľa alebo jednu zlatku a 30 grajciarov. Poddaný mohol všetky naturálne služobnosti nahradiť peniazmi. Za vinohrad a kotol na pálenku sa platili ročne 2 zlatky. /Pre porovnanie- päť zlatiek boli mesačné náklady na živobytie štvorčlennej rodiny./ Urbár upravil aj otázku výčapu nápojov, výsek mäsa, mlynské právo, pasenie na žalude, právo na drevo, varenie pálenky atď. Zabezpečil slobodu sťahovania. Usporiadal administratívu obce, pričom richtára volila obec z troch kandidátov postavených zemepánom. Funkcia bola na jeden rok.
Tento akt vládnej moci v prospech poddaného vyzeral možno veľmi dobre, ale nebolo to nič iné, len ochránenie poddaného, aby mu zostali prostriedky aj na platenie dane do štátnej pokladne.
Administratívne bol vykonaný súpis daňovníkov/nie obyvateľov/ obce s príslušným súpisom prenajatého/užívaného majetku od zemepána. Pre našu obec bol tento súpis vykonaný/dokončený v marci 1769. Súpis našich predkov rozdelil podľa obhospodarovaného majetku na roľníkov/užívali prenajatú pôdu a vlastnili dom/, želiarov/vlastnili len dom/ a podželiarov. /Pre upresnenie je potrebné ale uviesť, že obecne do kategórie želiarov a podželiarov nepatrili len chudobní bezzemkovia ale i časť rôznych prenájomcov panských „regálov“. Mohli to byť mlynári, krčmári, kompári apod., ale tiež i rôzni remeselníci – kováči, sedlári, kolári, mäsiari, murári a pod. Prenájomcovia a remeselníci boli obvykle majetnejší než bežní roľníci. Tiež sem patrili i otcovia rodín, ktorí sa dali na vojenské remeslo. V zápisoch majú dôsledne uvedené obe zaradenia: vojak, želiar/milles, inqiul//
V „Urbáriu“ bolo zaznamenaných 80 gazdovských rodín a 13 želiarskych rodín. Ku najmajetnejším rodinám v obci a teda aj s najväčšími povinnosťami patrili rodiny Meliochora Benčaťa, Emericusa Vajdu, Adaberta Zemberyho. Práce na súpise riadila župa, ale konkrétny majetkový stav polností určila pri jednotlivých poddaných skupina šiestich starších/seniores/ poddaných z obce. „Urbárium“ bolo vyhotovené v prevažnej miere v slovenčine a čiastočne v latinčine. Naši šiesti „seniores“ museli zodpovedať a potvrdiť deväť otázok „Urbária“. Ich odpovede sú zaznamenané v slovenčine. Dole na fotografii je posledná strana zo zápisu „Urbária“ kde naši šiesti „seniores“ svojim „podpisom“ – teda krížikom, potvrdzujú zistený stav. Našimi „seniores“ boli Štefan Kabát, Ján Ďurovič, Juraj Smrtka, Jozef Hudec, Ján Polák, Juraj Čengér. Títo naši „seniores“ neboli určení podľa veľkosti prenajatého majetku, ale boli zrejme určení zemepánom a podľa všeobecného rešpektu ostatných rodín. Zaujímavé je uvedenie osoby Joanes/Ján/ Godin ako „Notario loci“- voľne preložené „miestny notár, alebo zapisovateľ“, asi bol jeden z mála osôb, ktoré vedeli písať a poznali miestne pomery okrem pána farára. Určite nebol poddaný, pretože nie je uvedený v urbárskom zozname. S veľkou pravdepodobnosťou bol správcom župných objektov v obci alebo príslušník jazdeckého regimentu umiestneného v župných objektoch. Z titulu „Notario loci“ bol to s veľkou pravdepodobnosťou práve on, kto zaznamenal deväť odpovedí našich „seniores“. Ako už vieme, odpovede boli zaznamenaná v slovenčine, takže asi Joanes Godin ovládal slovenčinu slovom i písmom. A tiež bol so svojou manželkou krstným otcom veľkému počtu detí z obce. Určite sa podieľal na tvorbe „Urbária“ pre obec a zrejme bol osobou váženou a dôležitou. O tejto osobe je viac informácií v časti cisárskych regimentov v obci. Pozoruhodná je skutočnosť, že v pokynoch „Urbária“ bola stanovená najvyššia možná povinnosť poddaného odpracovať „jeden deň v týždni so záprahom“ pre zemepána za jeden rok. – teda 52 dní. Ale najvyššia zaznamenaná povinnosť konkrétneho jedného poddaného v našej obci bola iba 39,5 dňa. Zemepán si teda nenárokoval možných 52 dní. Nevieme, či túto skutočnosť máme pričítať k jeho dobru, alebo ho k tejto zníženej povinnosti viedli nejaké iné dôvody.
Záverečná strana z „Urbárneho“ zápisu obce Kozárovce.
Kompletne spracované „Urbarium“ pre našu obec je na web-ovom sídle:
https://archives.hungaricana.hu/en/urberi/bars-kovacsi/?list=eyJxdWVyeSI6ICJNRUdZPUJBUlMifQ
Prvá zmienka o školstve je z roku 1783. V matrike je uvedený Martinus Pichler s poznámkou „ludicus“ - učiteľ . Kde sa vyučovalo a bližšie informácie nepoznáme.
Rodokmeň rodiny Hudec s prímením Doboss
V tomto roku sa Jánovi Hudecovi a Verone narodil syn Štefan.
Ako už bolo vyššie spomenuté neoddeliteľnou súčasťou života našich predkov bola cisárska armáda. Jej pobyt v obci s určitými prestávkami trval takmer 150 rokov, pravdepodobne až do roku 1848. Táto skutočnosť musela mať v podstatnej miere vplyv na spôsob života v obci. Preto je tejto téme venovaná samostatná kapitola.:"Cisárska jazda ......"
Záver 18. storočia prežili naši predkovia pod žezlom Jozefa II./1780-1790/ a Leopolda II /1790-1792/. Jozef II. bol veľmi činorodý a za 10 rokov svojho vládnutia vydal nespočetné množstvo dekrétov a nariadení. Väčšinu týchto dekrétov a nariadení, ktoré mali vplyv i na našich predkov, ale pred svojou smrťou, pre niektorých chvalabohu, pre iných žiaľbohu, odvolal. Pre našich predkov bolo dôležité, že jeho dekrét o zrušení nevoľníctva v Uhorsku zostal v platnosti. Do „života“ bol však uvedený až o pár rokov neskoršie, ale vytvoril právny rámec na prekonanie odporu zemepánov/šľachty. Na zrušenie poddanstva si naši predkovia museli počkať ešte ďalších cca 60 rokov.
